Sylvia Turbová: Tragická mondéna s mačacími očami

Autor: Denis Kinski | 13.2.2020 o 3:27 | Karma článku: 5,59 | Prečítané:  820x

Staršia generácia si Sylviu Turbovú veľmi dobre pamätá z množstva televíznych inscenácií a filmov. Tam zväčša hrávala povrchné atraktívne dievčiny, zatiaľ čo v divadle stvárňovala samé osudom skúšané ženy. Život ju však nešetril.

Atraktívny vzhľad, podmanivý hlas a krásne mačacie oči. Pani Turbová sa občas posťažovala, že práve kvôli tomuto vzhľadu neskôr nedostávala veľa hereckých príležitostí, pretože bola pre režisérov typovo ťažko zaraditeľná. Nevyzerala ako klasická česká, alebo slovenská žena. Preto ju mnohí nechceli obsadzovať do úloh matiek, alebo babičiek. Mali ju stále spojenú s jej filmovými začiatkami, keď sa začala objavovať na rôznych obálkach časopisov a novinári ju nazývali "sexsymbolom". V nej toho ale bolo viac, oveľa viac. Okrem krásnej tváre disponovala aj obrovským hereckým talentom, už od mladého veku milovala a vyhľadávala dramatické postavy. Vravela, že za to do istej miery mohlo aj jej nešťastné detstvo. Manželstvo jej rodičov, otec bol operný spevák Belo Turba a matka Maruška pracovala ako asistentka réžie v ČST, nebola ani zďaleka ideálne. Hádky tu boli na dennom poriadku, mama na otca extrémne žiarlila a ten sa jedného dňa zbalil a od rodiny odišiel, manželia sa rozviedli a Sylvia zostala iba s mamou, ktorá sa na ňu citovo naviazala a upla sa k nej. Sylvia sa ešte počas štúdia na SVVŠ zúčastnila kastingov na jednu z hlavných rolí do filmu režiséra Zachara s názvom "Zmluva s diablom". Uspela a začala nakrúcať svoj prvý film po boku takých hercov, akými boli Dušan Blaškovič, Stella Zázvorková, Vladimír Menšík, či Ivan Mistrík. Práve v tomto filme si zahrala po boku svojej budúcej spolužiačky z VŠMÚ - Zuzany Kocúrikovej. Film sa mimoriadne páčil talianskym producentom a distribútorom, preto sa ho rozhodli kúpiť a dotočiť doňho niekoľko erotických scén, ktoré sa u nás nikdy nevysielali. Sylviu a Zuzanu chcel producent Carlo Ponti exkluzívne zastupovať a natočiť s nimi niekoľko filmov v Taliansku. Ani jedna z nich však túto možnosť nevyužila, obe sa rozhodli pre štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Ocitli sa zrazu v ročníku, ktorý otváral Ladislav Chudík a ich spolužiakmi boli napríklad Andrej Hryc, Juraj Kukura, Eduard Vítek, Jarmila Koleničová, Dušan Tarageľ, Vlado Durdík, či režisér Peter Opálený. Práve s Petrom Opáleným prežila Sylvia veľmi krásny vzťah, dokonca s ním a niekoľkými kolegami z ročníka odišli hneď po absolutóriu v roku 1971 do Štátneho divadla v Košiciach. Sylvia tvrdila, že tu strávila "umelecky najplodnejšiu sezónu svojho profesného života". V Košiciach nestála iba na doskách, ktoré znamenajú svet, ale pracovala aj pred televíznymi kamerami košického televízneho štúdia, taktiež pracovala v dabingu a v rozhlase. Opät sa jej však ozvali z Národného divadla v Prahe, kde vtedy šéfoval kamarát a bývalý kolega jej otca - operný spevák a herec Přemysl Kočí. Práve tento obávaný riaditeľ a vplyvný stranícky funkcionár sa zaujímal o Sylviine herecké kvality, mala vtedy už dobré meno z filmu a televízie. Zaujímali ho preto aj jej výkony na divadelnom javisku. V januári 1972 sa osobne prišiel do Košíc pozrieť na premiéru inscenácie "Noc démonov", kde Sylvia v réžii Vladimíra Petrušku stvárnila Krescenciu. Kočí ju okamžite po predstavení angažoval a všetko dohodol s vtedajším vedením, Sylvia dohrá svoje košické predstavenia a od novej sezóny sa stáva právoplatnou členkou Činohry Národného divadla v Prahe. Všetci jej priatelia a známi to považovali za bravúrny úspech, ona sa však cítila nešťastne a opustene. Pražské začiatky boli nesmierne ťažké. Mnohí kolegovia na ňu pozerali cez prsty, ohovárali ju, intrigovali, podrážali jej kolená. Sylvia tu dokonca zažila niečo, čomu dnes hovoríme "pracovná šikana". Prvé dva-tri roky boli naozaj plné smútku a trápenia. Veľmi sa chcela vrátiť na Slovensko. Hoci sa jej veľmi darilo v divadle a okamžite zožala úspechy a skvelé recenzie za postavu epileptičky Ruth v inscenácii Paula Zindela s názvom "Vplyv gama lúčov na mesiačiky záhradné", po osobnej stránke to nebolo veľmi priaznivé. Po čase sa však na Petříne (práve tu neďaleko bývala na hereckej ubytovni) zoznámila v jednom podniku so svojím budúcim manželom - pánom Václavom Holým, ktorý bol už v tom čase rozvedený a mal malého syna Tomáša. 

Sylvia prežila s pánom Holým viac ako desať rokov, osem rokov spolu žili v partnerskom vzťahu a dva roky ako manželia, ale to bola podľa nej chyba - vraj si po svadbe akosi prestali rozumieť, bol to ich vzájomný pocit. Počas 70. a 80. rokov sa jej mimoriadne profesne darilo. Išla takzvane z role do role. Či to bolo v divadle, alebo v televízii, dabingu, pravidelne pracovala aj pre rozhlas. Jej filmová práca bola pomerne obmedzená a preto si dovolím poznamenať, že československý film jej kvality nevyužil naplno. Jej najvýraznejšou filmovou postavou bola nacistická dozorkyňa Mandlová v surovej dráme Juraja Herza s názvom "Zastihla mě noc". Túto postavu zahrala mimoriadne presvedčivo, vyzerala ako chodiace zlo. Práve tu naplno využila prácu s mimikou, s očami, stačil jeden pohľad a divákom prešiel mráz po chrbte. Krutosť a zloba z nej doslova sršali. Sylvia bola sama zo seba nesmierne šokovaná, nikdy si nemyslela, že by mohla presvedčivo zahrať takúto strašnú zmiju. Ale stalo sa a za svoj skvelý výkon dostala niekoľko významných hereckých ocenení. Som presvedčený o tom, že by v Amerike dostala Oscara za najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe. Najviac príležitostí poskytla Sylvii Turbovej televízia - každý rok sa objavovala v televíznych inscenáciách a filmoch, musela sa často presúvať medzi Prahou a Bratislavou a občas sa jej stalo, že takmer nestihla predstavenie v divadle, vždy to bolo iba o vlások. V tomto období bola nesmierne vyťažená. Pokles rolí však zaznamenala začiatkom 80. rokov práve vo svojom domovskom divadle, bolo to hneď potom, ako riaditeľ Přemysl Kočí, ktorý ju sem angažoval, odišiel do dôchodku a vystriedal ho niekto iný. Divadlom sa šírili klebety a fámy o tom, že s ním Sylvia udržiavala milenecký pomer a vraj sa do Národného divadla dostala cez posteľ. Tieto reči jej veľmi ublížili. Bola to nesmierne citlivá žena a veľmi zle znášala podrazy, intrigy a faloš. Bohužiaľ, vôbec nemala povahu pre herectvo, pretože práve v tejto profesii sa veľa ohovára, intriguje a podážajú sa nohy. A práve toho si Sylvia užila viac než dosť.

V auguste roku 1980 zomiera Sylviin otec na rakovinu pečene. Bola pri ňom až do jeho skonu. V polovici 80. rokov sa Sylvia rozvádza so svojím manželom, v roku 1989 prichádza revolúcia, v marci 1990 zomiera Tomáš Holý (syn jej bývalého manžela, o ktorého sa spolu často starali) a v decembri roku 1991 jej zomiera matka po veľmi dlhej a ťažkej chorobe. Sylviin život bol v tomto období plný nečakaných a často aj nepríjemných zmien. Zrazu bola na všetko sama a okolo nej jedna tragédia za druhou. Navyše sa v tomto období riešila iba politika a kultúra zostala visieť kdesi na samom chvoste spoločenských záujmov. Na divadelných doskách sa objavovala iba sporadicky, v tom čase hrala iba v jednom predstavení, v televízii sa toho veľa nenakrúcalo, dabingov sa vyrábalo pomenej. Preto aj ona skúsila na istý čas zmeniť pole pôsobnosti. Založila si živnosť a začala podnikať v oblasti "lifestylu" - stala sa akýmsi poradcom pre ženy rôznych vekových kategórií. Radila im ako sa obliecť, naučila ich líčiť sa, vypočula ich a snažila sa im pomôcť aj po psychickej stránke. Často za ňou chodili práve nešťastné ženy, ktorých partneri opustili a ony nevedeli, čo ďalej so životom. Vraj ju to ohromne bavilo a keďže mala v tom období veľa voľného času, mohla sa svojim klientkam venovať naplno. Ale po dvoch rokoch s touto činnosťou postupne prestala, keďže sa vtedy vo veľkom rozbiehal dabing a režiséri potrebovali všetkých, ktorí túto hereckú disciplínu ovládali. Sylvia v tomto obore patrila ku špičke.

V roku 1993 sa Sylvia úplnou náhodou zoznámila so svojím životným partnerom Ivom. Bol to mladší muž, ktorý nemal s herectvom nič spoločné. Vraj jej nesmierne imponovala jeho dobrá a príjemná povaha. Raz mi o ňom rozprávala a celá žiarila. Bolo evidentné, že je aj po rokoch stále zamilovaná. Varila mu, opatrovala ho, starala sa o domácnosť. Myslím si, že ju to napĺňalo. Aspoň v tomto mala šťastie. Partnerský život sa jej nakoniec vydaril a s Ivom spolu vydržali až do jej predčasnej smrti 29.7.2015. Bol to práve on, kto médiám oznámil tú šokujúcu a nečakanú správu, že pani Turbová náhle zomrela. Bohužiaľ, herectvo ju postupne prestávalo baviť. Divadelných postáv v Národnom divadle stále ubúdalo, kolegovia dávali výpovede, odchádzali významné osobnosti. Napokon v roku 1998 nový šéf Sylvii oznámil, že jej typ nepotrebujú a bolo by najlepšie, keby odišla hrať niekam inam. Dohodli sa preto, že dá výpoveď dohodou. Bohužiaľ, nebola to čistá hra. K tejto "dohode" bola dotlačená a donútená. Na javisku ND v Prahe naposledy vystúpila 29.11.1998 v úlohe Cihlářky v predstavení "Rok na vsi", vtedy sa tam za ňou navždy zatiahla opona. Pre Sylviu sa v tej chvíli začalo náročné obdobie, po takmer troch desaťročiach sa ocitla bez práce a pravidelného príjmu. Psychicky sa zosypala a sama tvrdila, že keby nemala svojho partnera, ktorý jej bol vo všetkom veľkou oporou, asi by to nezvládla. V rokoch 1999 až 2001 ešte hosťovala v Divadle Gong, kde dostala príležitosti v troch divadelných predstaveniach. Týmto svoju divadelnú kariéru uzavrela. Na divadlo zanevrela, fyzicky ju totiž vyčerpávalo. Zamerala sa preto na dabing a začala sa mu venovať veľmi intenzívne. Práve v tejto oblasti sa cítila ako doma a veľmi pohodlne. Dá sa povedať, že dabovala až do svojich posledných dní. 

Sylvia Turbová bola empatická a inteligentná žena, tvrdila o sebe, že nemá vôbec žiaden zmysel pre humor, ale ja si to nemyslím. Posledných 22 rokov svojho života bola šťastná po boku muža, ktorého si vážila a on si vážil ju. Tvrdila, že jej ho poslal sám osud. Možno mala pravdu. Stál pri nej až do posledných chvíľ jej rozmanitého a umelecky plodého života. Odišla priskoro a my môžeme len ďakovať všetkým tým nebohým režisérom, že ju obsadzovali vo svojich filmoch, inscenáciách a dabingoch. Zostalo tu toho po nej naozaj veľa. Jej život mal zmysel a my na ňu nezabudneme.

Ďakujeme za všetky krásne role a dovidenia, drahá Sylvia!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?